Rada Paššáková precestovala 23 krajín sveta a momentálne žije na ostrove Bali. Hovorili sme s ňou o jej pohľade na svet, živote a snoch.
Vyrástla si v Hnúšti, vyštudovala gymnázium v Rimavskej Sobote. Ako si spomínaš na tínedžerské roky v Hnúšti?
Boli to divoké časy. Vyrastať v malom meste má svoje pozitívne i negatívne stránky. Pre mňa to bolo skôr také hmlisté obdobie, hľadanie samej seba. Túžila som po umení a netradičných veciach. Ale život sa tu stále ťahal v tej istej koľaji a tak v som osemnástich doslova ušla. Chcela som mať možnosť výberu, vidieť nové veci, chcela som spoznať svet.
Pokračovala si na vysokej škole, kde všade a ako Ťa tam osud zavial?
Dartington Village
Začala som študovala v Bratislave divadelnú kritiku na VŠMU. V treťom ročníku som odišla na výmenný študijný pobyt Erazmus Sokrates na Dartington College of Arts v Anglicku. Tam som zistila, že divadlo má mnoho podôb a keď som sa vrátila do Bratislavy zložila som bakalárske skúšky a odišla do Prahy na DAMU. Tam som navštevovala magistra na Katedre kritiky. Ale už od začiatku som vedela, že divadelná kritika nie je úplne to moje. V tom čase ma jeden môj známy pozval na kurz pohybového divadla v Budilovej divadelnej škole. Bola to pre mňa vtedy neznáma technika, divadlo Jacquesa Lecoqa s maskami, improvizáciou a s prázdnym javiskom. Úplne ma to nadchlo. A tak popri DAMU som začala navštevovať prvý i druhý kurz na Budilovej škole. Prepadla som tomu tak, že som sa rozhodla študovať túto techniku na dennej škole. Po troch rokoch v Prahe som si zbalila batoh (doslova) a odišla som do Čile. Študovala som dva roky na Medzinárodnej divadelnej škole La Mancha v Santiagu.
Prečo si si vybrala práve školu v juhoamerickom Čile?
V tom čase bolo oficiálne na celom svete asi deväť škôl, ktoré rozvíjali tradíciu tejto divadelnej techniky. Hlavná škola je v Paríži, ďalšia je v Dánsku, v Tokiu, … a jedna aj v Čile. Pamätám si, ako som so svojou profesorkou Vendulou Burger po jednej výučbe kráčala na električku. Vravela som jej, že by som sa tomuto typu divadla chcela venovať intenzívne. A ona mi povedala, že musím ísť študovať do Čile, že je tam úžasná škola pod Andami. V Čile? Prekvapilo ma to. Nič som o Čile nevedela. Odrazu sa mi tá krajina zaborila do mysle. Prišla som domov a zasadla pred Google. No a Vendula mi už nedala pokoj, stále mi to opakovala, povzbudzovala ma až kým som si nepodala prihlášku. A prijali ma.
Po získaní diplomu na Medzinárodnej divadelnej škole La Mancha v Santiago de Chile si sa chcela vrátiť domov, ale ostala si. Prečo?
Štúdium divadla (Medzinárodná divadelná škola La Mancha - Santiago de Chile)
Štúdium na La Manchi trval dva veľmi intenzívne roky. V triede nás bolo 20, viac i menej, niektorí tempo nezvládli a zo školy museli odísť. Päť dni do týždňa sme boli zatvorení v škole. Ráno a večer sme skúšali so spolužiakmi na parkovisku jedného supermarketu a poobede sme mali školu, karate, pohyb, hlas, improvizáciu. Víkendy sme skúšali v parku Inese de Suarez. Stále dokola. V noci som sa vracala o desiatej, premrznutá a taká unavená, že som iba padla do postele a hneď zaspala. Ráno o šiestej mi zazvonil budík a zase som bežala na skúšku, niekedy v tých istých šatách, v ktorých som zaspala. Po dvoch rokoch som bola fyzicky a psychicky úplne vyčerpaná. Skončila som s výborným diplomom, ale bolo to veľmi náročné. Plánovala som sa vrátiť do Európy.
Ale nevrátila si sa...
Aby som sa trochu zregenerovala a spoznala ešte niečo z južnej Ameriky s jedným mojim spolužiakom sme sa vydali na cestu do Ekvádoru. Čile sme prestopovali a naprieč Peru až do Quita sme išli autobusom. Trvalo nám to sedem dní. Táto cesta bola úplne magická. Ľudia, ktorých som stretla - od kamionistov, cirkusantov, cez babky na trhoch, až po šamanov v džungli - mi úplne zmenili pohľad na južnú Ameriku. Obraz, ktorý som si vytvorila počas dvoch rokoch na škole v Santiagu bol úplne odlišný, aký sa mi predostrel na tejto ceste. Rozhodla som sa ešte chvíľu ostať. Chcela som sa dozvedieť viac o kultúre, o mentalite ľudí a o spirituálnej podstate tejto krajiny. Nakoniec som zostala viac ako štyri roky.
Stopom cez Čile...
Stopom cez Atakamu, najsuchšiu púšť sveta.
V Čile si aj pracovala v reštaurácii a dokonca si učila slovenčinu. Kto sa tam chcel učiť slovensky?
Keď som sa vrátila z Ekvádoru, nemala som žiadnu prácu. Pravdaže účty som musela platiť a tak som si zarábala divadlom na ulici, ako väčšina latinskoamerických umelcov. Tancovala som s maskou na semaforoch. Nezbohatla som, ale ten jeden mesiac som dokázala vykryť. Neskôr som sa živila ešte kadečím. Pracovala som v divadle a v televízii. V reštaurácii, v baroch, na svadobných banquetoch. Robila som masáže. Súkromne som pózovala pre jedného maliara. A aj som učila slovenčinu. Bol to priateľ jednej mojej slovenskej kamarátky a chcel sa naučiť základy reči. To som si veľmi užívala. Mali sme také alternatívne hodiny a aj sme si zaspievali: A od Prešova, či Dobrý večer priatelia, čo bola Claudiova obľúbená pesnička. Za toto som Čile veľmi vďačná. Tu som sa naučila, že v živote sa stále dá vynájsť, stále sa dá prežiť, kdekoľvek na svete ste. Ja nemám strach. Každá životná zmena prináša nové príležitosti, len si treba otvoriť oči a vnímať, čo vám svet ponúka.
Aký je priemerný mesačný plat v Čile a koľko tam stojí napríklad chlieb?
Keď som opúšťala Santiago pred siedmymi mesiacmi bol priemerný plat 220.000 pesos, čo je okolo 280 euro. Čile je na Latinskú Ameriku ekonomicky veľmi vyspelá krajina. V porovnaní so Slovenskom je tam život oveľa drahší. No a pomer zárobku k výdavkom je smiešny. Väčšina ľudí tam žije na dlh.
Rozlúčka so spolužiakmi z La Mancha - výstup na vrch Camino a Farellones, Santiago de Chile.
Takže Čile a stopovanie do Ekvádora odštartovali Tvoje cestovateľské skúsenosti?
V skutočnosti som začala cestovať už v devätnástich. S jedným mojim českým kamarátom sme každý rok niekam vycestovali stopom. Moja prvá cesta viedla do Amsterdamu. Rok na to sme boli v Španielsku, potom sme prebádali západné pobrežie Škótska. Ďalšia cesta viedla cez Bulharsko, Istanbul a Grécko.
Jedno leto som dokonca cestovala sama. Vlakom som prešla Španielsko, Maďarsko, Srbsko až do Bulharska. Bolo to také dobrodružstvo. Celá cesta bola plná bizarných situácií. Najmä na hraniciach Srbska a Bulharska. Pašovanie cigariet a zbraní, spanie na stanici v Belehrade lebo vlak meškal tri hodiny a pár ponúk na sobáš. Teraz, s odstupom času, ma udivuje koľko vecí sa udialo za celý ten jeden mesiac.
Cesta na ostrov Chiloé, Chile.
Kade si cestovala tento rok?
Mňa to stále niekam ťahá. Milujem ten pocit, že neviem kam presne idem, čo ma tam čaká, kde budem spať, tú neistotu a radosť z neznámeho. Nedokážem obsedieť na jednom mieste. Aspoň raz do roka niekam vycestujem. Tento rok som bola v Čile, v Argentíne, v Uruguaji a v Poľsku. Po piatich rokoch som navštívila i Slovensko. Nasledovali tri mesiace na Malte, týždeň na Sicílii a v septembri som odišla do Indonézie. Plánovala som tam cestovať tri týždne, ale nakoniec som ostala skoro tri mesiace. Takže tento rok bol u mňa na cesty veľmi plodný 🙂
Vieš spočítať, koľko krajín si navštívila?
Počkaj, skúsim … Myslím, že 23.
Café Batavia. Kaviareň v Jakarte zariadená v holandskom koloniálnom štýle, v budove z 18. storočia.
Dá sa vybrať mesto, alebo krajina, o ktorej by si mohla povedať, že sa Ti páčila najviac?
Asi nie. Je to ťažké. Každá krajina má svoju špecifickú krásu. Každá krajina je niečim výnimočná, niečim iná. Tiež je pre mňa ťažké rozhodnúť sa pre krajinu, kde by som chcela žiť. Mám rada slnko a teplo, lenže krajiny s týmto podnebím sú väčšinou rozvojové krajiny a v tých je to pre cudzincov komplikované, ak nedisponujete dostatkom financií. Ale asi takou mojou láskou je Praha. Mám na ňu krásne spomienky.
Po Vianociach na Slovensku sa vrátiš na ostrov Bali. Čomu sa tam budeš venovať?
Posledné týždne som študovala tradičný balijský tanec. O pár dní sa tam vraciam a začnem pekne od nuly. V štúdiu tanca budem pokračovať. Ponúkli mi jeden projekt v divadle. Neviem zatiaľ čo presne (smiech – pozn. autora), ale dúfam, že mi to čím skôr ozrejmia. V hlave mám veľa nápadov na nové projekty, ale čas na ostrove má svoje tempo, tak si veľké ilúzie nerobím. Chcela by som sa vrátiť k fotomodelingu a toto bude možno znieť klišé, ale plánujem sa zapojiť do dobrovoľníckej akcie v jednom detskom domove.
S kamarátkou Luciou z Hnúšte na ostrove Jáva
Máš ešte nejaké ďalšie cestovateľské sny?
Mám a veľa. Áziu vôbec nepoznám. Som očarená kultúrou, náboženstvom a prostým životom. Barma je takým mojim veľkým ázijským snom. A asi klasicky Singapur, Hong Kong, Thajsko, možno Vietnam. Ale úplne predtým by som chcela cestovať po Indonézii. Indonézia má vyše 18 tisíc ostrovov. Je to fascinujúca krajina. Tie scenérie, ktoré sa vám predkladajú - ryžové políčka, kravy a opice prebiehajúce cez cestu, chrámy a západy slnka na pláži... No a Kuba. Ach, o tej básnim už roky.
Určite si v každej krajine skúšala tradičné jedlá. Povedz nám o niektorých zaujímavých...
Latinská Amerika je väčšinou o grilovaní mäsa. Moja obľúbená kuchyňa je peruánska. Je to úžasná kombinácia korenín a farieb. Napríklad „sudado de pescado“, čo je hustá žltkastá rybacia polievka so zemiakmi, cibuľou a ryžou. V Čile mojou srdcovou záležitosťou bola „casuela“ hovädzia polievka so zeleninou. A tiež mi chutil „charquican“, čo je kašovité zeleninové jedlo z hokaida a kukurice. Avšak väčšina Čilanov uprednostňuje jedlá z rýchleho občertvenia. Také celkom zaujímavé je „completo italiano“, taliansky párok v rožku. Je to klasický párok v rožku s avokádovou pastou, majonézou a na kocky nakrájanou paradajkou. Z nápojov som sa stala závislou na Maté. Je to čaj, ktorý sa popíja cez bombillu, špeciálnu železnú slamku. Popíjanie Maté má svoj rituál. Je to sociálna a kultúrna forma života najmä v Argentíne a Uruguayi.
Ostrov Lombok, Indonézia
A čo kuchyňa na Bali, kde momentálne žiješ?
V Indonézii je otázka tradičného jedla pre mňa veľmi citlivou témou. Ryži a vajciam sa v poslednej dobe snažím vyhýbať, lebo tie sú súčasťou každej porcie. Väčšinou jem „cap cay“, dusenú zeleninu vo vývare, alebo zeleninové kari. Čo ma ešte neomrzelo je tofu, tempe (fermentovaná sója), mango a plody mora. Bali je plné talianskych, francúzskych a španielskych reštaurácií. Takže s hladom sa tam dá vysporiadať.
Tradičná balijská svadba
Aké sú Tvoje ambície ďalej? Kde sa vidíš o 5 rokov?
Chcela by som skúsiť žiť v New Yorku. Žiť umením a žiť z umenia. A láska. A rodina.
Kúpanie v termálnom jazere v nadmorskej výške 4000 m v Chile
Vraciaš sa domov do Hnúšte často?
Ani nie. Naposledy som tu bola pred siedmymi mesiacmi. A predtým to bolo skoro päť rokov, čo som tu nebola. Väčšina mojich kamarátov žije mimo Slovenska, tak je to skôr o blízkej rodine. Neviem, kedy sa najbližšie vrátim, tak si ich tak s láskou vychutnávam. V poslednej dobe si kupujem len jednosmerné letenky, lebo neviem kam ma to zaveje ďalej a ako dlho sa tam zdržím.
Čo by si odkázala mladým ľuďom v Hnúšti, ktorí majú ambície cestovať?
Že cestovanie nie je o veľkom bankovom účte, o päťhviezdičkových hoteloch a jedení v reštauráciach. Je množstvo foriem cestovania. Cestovanie formuje ľudskú osobnosť a pohľad na svet a na život. Robí nás tolerantnými a empatickými, prebúdza v nás ľudskosť.
Ak to môžeš porovnať, ako sme na tom na Slovensku s cestovným ruchom?
Zdá sa mi, že Slovensko sa pomaly prebúdza v tejto oblasti. Ale veľmi pomaly. Myslím, že Slovensko má veľa možností v tejto sfére, ktoré ešte nie sú využité. Slováci nemajú obchodný zápal pre turizmus. A veľkú mieru na tom má aj osobný nezáujem a ignorácia. Ja Slovensko stále s láskou propagujem. Keď sa ma niekto opýta, čo sa dá pekné vidieť na Slovensku, hneď spustím malebné ódy na hrady, zámky, národné parky, jaskyne a dievčatá.
Ryžové polia, Ubud, Bali.
A slovenská pohostinnosť? Sú inde ľudia pohostinnejší, alebo menej ako my?
Každá krajina má svoje zvyky. Myslím si, že takmer všade sú ľudia pohostinní a milí. Najmä v rozvojových krajinách a v rurálnych oblastiach. Myslím si, že čím menej ľudia majú, tým sú vďačnejší a čím sú jednoduchší, tím sú čistejší na duši. Vyžaruje z nich úprimná radosť. Napríklad na Bali sa ľudia stále usmievajú.
Iné je to vo veľkých mestách. Metropoly sú v každej časti sveta rovnaké, ľudia sú si tam podobní - sú odmeranejší, uzavretejší a egoistickejší. Stres a rýchlosť prostredia ich ovplyvňuje.
A čo by si poradila Slovákom v tejto oblasti?
Čo som si všimla na Slovákoch s tým odstupom času, zdá sa mi, že sú viac a viac zatrpknutejší. A to ma mrzí. Myslím, že je to taká naša typická nátura, nikdy nie sme spokojní s tým čo máme. Mali by sme sa tešiť z maličkostí. Peniaze nám neprinesú radosť.
Rozhovory so zaujímavými ľuďmi z regiónu pripravuje pre Echoviny.sk externý spolupracovník Roman Lebeda.
